Slávo je lokál z Ružinej, ktorý „drása“ vodnú hladinu s windsurfingom už 50 rokov. Porozprávali sme sa nielen o windsurfingu v minulosti, ale aj o tom, ako sa udržiava stále vo forme. 

Ahoj Slávo, na začiatok nám prezraď, ako si sa dostal k windsurfingu. Ako vyzerali tvoje začiatky, kto ťa k nemu doviedol, ako si ho objavil… 

K widsurfingu som sa dostal v letných mesiacoch roku 1973, keď som mal krásnych 9 rokov. Bolo to na Balatone, kde som bol spolu s rodičmi na prázdninách. Tu som prvýkrát videl úžasnú vec. Chlap stál na doske, v rukách držal plachtu a hýbal sa po vodnej hladine.

Pre mňa, ako aj ostatných okolo to bolo niečo nepochopiteľné. Vyhľadal som si dotyčného pána, zhodou okolností to bol človek, ktorý mi rozumel, dozvedel som sa, že je to windsurfing. Aj mi ho požičal na skúšku. Samozrejme, nasledovali prvé pády z plaváku a vyťahovanie ťažkej plachty. Už vtedy mi windsurfing učaroval.

Následne som sa s ním stretol na Slnečných jazerách pri Senci, kde som znova skúšal ťahať plachtu a padať do vody. Roky išli a v roku 1978 som sa stretol, myslím, s časopisom Elektrón, kde bol na pokračovanie vydaný návod na stavbu windsurfu – bol to preklad z maďarčiny.

Nastalo obdobie zháňania rôzneho materiálu, z ktorého sa dal zhotoviť plavák. Ako prvé bolo treba po stavbách zháňať polystyrén, ktorý mal rôzny tvar a kvalitu. Takže prišla otázka, ako ho zlepiť, aby z toho vznikol jeden celok. Odporúčalo sa, namočiť staré noviny do acetónu, aby sa polystyrén tým zlepil. Ukázalo sa to ako nie dobrý nápad, keďže polystyrén mi mizol pred očami. Tak nastúpil glej.

Tiež to nebolo ono. Nakoniec sa polystyrén lepil epoxidom 1200, čo sa sčasti osvedčilo, až na to, že pri opracovávaní tvaru plaváku boli lepené časti tvrdé a horšie sa brúsili. Na vytvarovanie prvého plaváku mi stačilo náradie vo forme pílového listu na železo, brusný papier a rovná doska, na ktorú sa prichytával brusný papier.

Po prácnom vytvorení tvaru plaváku zv. WINDSURFER sa prikročilo k olaminátovaniu, na čo sa použil epoxid 1200 a sklolaminát s rôznou gramážou – aký sa dal zohnať. V tej dobe sa nepozeralo na konečnú váhu dosky. Čo sa týkalo kačeny (stredovej plutvy), tá sa vyrobila zo šalungovej dosky (vodovzdornej preglejky) a finka sa taktiež vyrobila z preglejky a natrela epoxidom. Schránka na kačenu sa rovnako vyrobila z vodovzdornej preglejky a vlepila sa do plaváku.

Aj finka sa vlepovala priamo do plaváku. Protišmyková vrstva sa vyrobila z preosiateho brizolitu, ktorý sa našiel všade na stavbách, bolo to super, nešmýkalo sa, ale po jazde boli nohy celé doškriabané a krvavé. Takto vznikla moja prvá surf doska. Pre zaujímavosť: vyrastal  som v menšej bytovke, kde sme nemali žiadnu garáž, dielňu ani pivnicu vhodnú na výrobu plaváku, a predsa som ho vyrobil – sčasti na chodbe a v obývačke.

Čakal som, kedy otec odíde do práce. Pracoval na zmeny. Hneď ako zavrel za sebou dvere, vrhol som sa na stavbu plaváku. Na výrobu ďalších dosiek sa už našli vhodnejšie priestory. 

Prvý sťažeň a rahno som si bol osobne kúpiť vo výrobnom družstve NOE NERATOVICE, ktoré sa už v tej dobe zaoberalo doplnkami pre windsurfing. Prvú látku na plachtu som kúpil v obchodnom dome Máj v Prahe – bol to pogumovaný silon, niečím podobným sa poťahovali dáždniky.

Farba bola modro-biela. S mamou sme na šijacom stroji začali šiť plachtu. Zadnú aj spodnú výstuhu plachty som vyrobil z jaseňového dreva, spodné a zadné oko na trimovanie som zohnal na pošte z poštových vakov. Takto vznikla moja prvá výbava.     

Bolo leto v roku 1980, ja som mal krásnych 16 a prvý surf. Aby som dostal výbavu k vode, vymyslel som si ručný vozík, na ktorý som všetko prichytil a hurá k vode na umelé jazierko s rozmermi 100 x 50 m, ktoré bolo vtedy pre mňa veľké.

Bývam v horskom mestečku a najbližšiu vodu vhodnú na windsurfing mám vzdialenú 80 km.  Pri návšteve NOE Neratovice som si kúpil prvú knižku o windsurfingu. Bol to preklad z nemčiny. S knižkou v ruke a surfom som sa snažil naučiť jazdiť. 

Ako vyzeral windsurfing pred 50 rokmi? Na čom sa jazdilo?  

Vtedy ho prakticky nebolo na vode vidieť. Ak sa aj ukázal, tak len v počte jeden-dva kusy. Až koncom 70 rokov sa už začalo čosi ukazovať. Veľký záujem začal začiatkom 80. rokov. Jazdilo sa na všetkom možnom – od plavákov a plachiet, čo sa len trochu podobali na windsurfing.

Vtedy to bola otázka toho, kde si kto čo mohol zohnať. Napríklad plachty sa vystrihovali zo starých padákov. Neexistoval neoprén. Ja osobne som v chladnom počasí mal na nohách gumené jachtárske čižmy, bavlnené tepláky a bavlnené tričko.

To bolo oblečenie do chladného počasia, poprípade sa obliekla ešte šuštiaková bunda. K prvému neoprénu som sa dostal okolo roku 1987 a to bol ešte šitý na mieru.  

Ako vnímaš zmeny, čo sa vývoja materiálu týka? Dokázali by sme dnes jazdiť na vtedajšom materiály?   

Od mojich začiatkov napredoval windsurfing veľkými krokmi dopredu. To sa týka nielen jazdných vlastností, ale aj materiálu. Veď na začiatku sa jazdilo na ťažkých laminátových plavákoch, poprípade duťákoch.

Dvaja ich niesli do vody a z vody aj štyria, sťažne buď drevené, alebo jedna duralová trubka, laminátový sťažeň bol sen, nehovoriac karbónový. Myslím si, že väčšina, hlavne mladšej generácie, by asi nevedela na vtedajšej výbave jazdiť. 

Popravde súčasný trend foilu ma vôbec neoslovil. Ja som za klasický windsurfing a nemám ani v pláne foil skúšať.  

Bola komunita windsurfistov väčšia a súdržnejšia vtedy či dnes?  

Jednoznačne bola komunita WS omnoho väčšia. Windsurfingu sa venovali celé rodiny. Bolo to o pobyte pri vode, nešlo len o sklz a čo najväčší vietor. Na tú dobu sa neriešilo, kde ako fúka, užíval sa pobyt na vode a pri vode. Komunita bola súdržnejšia a hlavne početnejšia. 

Ružiná je tvoj lokál spot… Ako sa to miesto zmenilo? Tuším ste mali posledné roky problémy s nízkou hladinou vody/vysychaním? Ako je to teraz? Je na Ružinej komunita windsurfistov? 

Na Ružinej sa takmer nič nezmenilo, okrem toho, že nejaké stavby zanikli a miesto toho vznikli nové. Brehy ostali rovnaké, aj prístup k vode. Zveľadila sa pláž na divínskej strane. Podstatné ale je, že sa všetko umŕtvilo, keďže nie je v priehrade voda.

Posledná surfová sezóna sa skončila na jeseň v roku 2019, keď sa celá priehrada vypustila z dôvodu generálnej opravy hrádze. Vlani ju začali napúšťať, ale aj pre sucho je v súčasnosti napustená len na jednu štvrtinu. Neviem, kedy sa na Ružinej začne znova jazdiť. Vypustením priehrady sa stratila aj komunita windsurfistov. Niektorí dokonca prestali s windsurfingom. 

Kde okrem Ružinej najradšej alebo najčastejšie jazdíš? Máš nejaký vysnívaný spot, kde by si si chcel raz zajazdiť?  

Keďže na domácom spote som bez vody, začal som od sezóny 2020 jazdiť na malom jazierku v blízkosti Martina. Volá sa Sučianske Chorvátsko, tak ho nazývajú miestni. Je to pre mňa jedna z najťažších vôd, aké som jazdil, na šírku má cca 350 metrov a na dĺžku asi 750 metrov.

Pri mojej výbave, ktorá je zameraná na rýchlosť, je otázka pár sekúnd, kým sa dostanem z jednej strany na druhú, je to skvelé na zdokonaľovanie halzy. Okrem toho chodím na Pelješac do Chorvátska. Jazdím tam od roku 1996.

Do Viganj som kedysi chodil aj trikrát do roka, dnes idem raz, ale na dlhšie, minimálne na mesiac. Žiadny vysnívaný spot nemám, som rád na každej vode, možno by som chcel skúsiť Fuerteventuru. 

Mal si nejaké méty, keď si začal s windsurfingom? Sníval si o vlnách, trikoch alebo preferuješ slalom a rýchlu jazdu? 

Nemal som žiadne méty, bral som všetko tak, ako život priniesol. Nesníval som o vlnách, čo sa týka trikov, to prišlo samovoľne. Pri windsurfingu sa človek snažil časom zdokonaľovať. Vtedy sa tomu hovorilo vysoká škola WS.

V súčasnosti preferujem slalom, mám na to aj postavenú výbavu. Do slabších vetrov mám formulu. Mám rád rýchlu jazdu na vode a halzu v čo najväčšej rýchlosti. 

Ako vnímaš vývoj windsurfingu za 50 rokov?  

Vývoj vnímam kladne, hlavne čo sa materiálov, dostupnosti a jazdných vlastností týka. To všetko sa zmenilo k lepšiemu. Čo sa týka foilov alebo wingov, to vnímam ako módny výstrelok, ja som skrátka stará škola.  

Jazdíš veľa rokov, mal si za ten čas nejaké zranenia? 

Keď tak rozmýšľam, našťastie som nemal nejaké veľké zranenia. Väčšinou to boli nejaké odreniny, niečo narazené, ale nič vážne. Raz som mal narazené rebrá. Vo vode som v rýchlosti trafil utopené drevo a následne som rebrami narazil do sťažňa.

Ale celkovo beriem windsurfing ako bezpečný šport, hoci technicky náročný. 

Ako často chodíš dnes na vodu? 

Na vodu sa snažím chodiť od prvého rozmrznutia vody po zime až do neskorej jesene. Užívam si na vode i pri vode každú chvíľu. V bezveterných dňoch jazdím klasickú výbavu z 80. rokov, čiže originál Windglider, klasickú dakronovú plachtu, stredný vietor jazdím na formule a silnejší na slalomovej výbave.

Našťastie nie som obmedzovaný časom, že fúka a ja nemôžem ísť na vodu. Som sám sebe pánom, skrátka, ak fúka vietor, všetko ostatné počká a ide sa k vode. 

Udržuješ si nejako špeciálne kondíciu? Robíš ešte niečo okrem jazdenia?  

Popravde si nijako špeciálne kondíciu neudržujem, len napríklad cez zimu si pomyslím, že na jar sa treba dostať do neoprénu, ktorý sa ako zázrakom vždy po zime pri prvom obliekaní scvrkol. Snažím sa roky udržiavať si váhu.

Cez zimu posilňujem kondičku klasickým behom na lyžiach, chodím plávať a každé ráno po zobudení cvičím cviky z jogy na rozhýbanie tela. Chodievam tiež na dlhé prechádzky so psom a bicyklujem. Nerobím však dlhé trasy, skôr sa snažím jazdiť čo najviac do strmého kopca a na ťažké prevody. 

Si na vode najstarší? Ako to vnímaš? Porážaš v rýchlosti mladších alebo si skôr vychutnávaš momenty na vode? 

Pri vode sme nikdy neriešili, kto je aký starý. Stretol som sa aj so staršími surfistami, ktorí stále aktívne jazdia. Áno, porážam v rýchlosti mladších, ale o tom to nie je. V prvom rade je dôležitý každý moment na vode, každá jedna jazda je iná, užívam si všetko dobré, čo mi windsurfing prináša. 

Čo by si odkázal mladým windsurfistom alebo tým, ktorí chcú s windsurfingom začať? 

Windsurfing je v prvom rade krásny šport, technický a adrenalínovo založený. Kto je rád pri vode a chce ten čas aktívne využiť, určite mu to odporúčam. Treba rátať s tým, že je to beh na dlhú trať, všetko má svoju postupnosť, každý jeden krok je osobná výhra.

Hlavne nech ich neodradia prvé neúspechy. Všetko je len o trpezlivosti a pevnej vôli. Každý úspech im prinesie veľké osobné uspokojenie. Určite je dobré nájsť si vo svojom okolí komunitu windsurfistov, ktorí mu radi poradia.  

Text: Jan Bříza 

Foto: Archív S.P.