Robby Naish je windsurfingovým kráľom, viacnásobným svetovým šampiónom, ikonou nášho športu, ktorý sa preslávil jazdou na najväčších vlnách. Dnes má 57 rokov a stále dokáže byť najlepší na vode. 

Najlepší 

Ťažko o sebe môžem povedať, že som bol najlepší, ale určite som sa veľmi snažil byť jedným z najlepších. Nepatrím medzi ľudí, ktorí si dokážu užívať, že robia nejaký šport. Pre mňa, ak sa dá niečo merať, rýchlosť, veľkosť vĺn, talent, tak v tom chcem byť dobrý, cítiť svoj potenciál, že v tom môžem byť dobrý.

Ak nie som, neviem si to užívať. Nikdy by som nebol šťastný s tým, že som sa len na niečom zúčastnil. To hovorím so všetkým rešpektom k ľuďom, ktorí to dokážu. Vyhýbam sa robeniu vecí, v ktorých nie som dobrý, a zameriavam sa na tie, kde tréningom a tvrdou prácou viem dosiahnuť určitý level.

Ten level musí byť dostatočne vysoký, aby ma to bavilo. S pribúdajúcim vekom je to dosť veľká výzva, ale zatiaľ je to fajn. 

„Profesionálny windsurfing si vyžaduje dosť sebecký životný štýl. Veľkú časť svojho života som strávil na vode a na cestách. Vždy sám.“ 

Výnimočnosť 

Výnimočnosť závisí od kontextu. Ale prinajmenšom v našom svete to zvyčajne znamená odfajknúť si všetky políčka… že ste skutočne tvrdo pracovali, zostali ste sústredení, vyhýbali sa rozptýleniu a urobili ste všetko pre to, aby ste boli pripravení zo všetkých stránok (fyzicky, mentálne a technicky).

Niektorí ľudia musia na dosiahnutie tohto cieľa pracovať tvrdšie ako ostatní. Niektorí ľudia to nerobia. A pre ostatných výnimočnosť nie je ich cieľom. Každá z možností je v poriadku. Ja mám na seba vysoké nároky, ale snažím sa nesúdiť iných ľudí. 

Rozhodujúci moment 

Rozhodujúce momenty? Sú všetky. Každý deň. Každá maličkosť, ale tiež veľké veci. Myslím si, že sa stále vyvíjam a napredujem ako človek dodnes. Ale bezpochyby to bolo aj o šťastí a mnohokrát byť na správnom mieste v správnom čase.

To, že sa moji rodičia rozhodli presťahovať na Havaj, keď som bol ešte malé dieťa, a zakotvili práve na Kailua, a nie na inom mieste, bolo šťastím. Mal som šťastie na mamu a otca, ktorí tiež milovali oceán. Mať možnosť vyskúšať si windsurfing, keď som mal jedenásť. Z hľadiska „kariéry“ to bol dôležitý moment. Ale ako som rástol, šťastie pokračovalo.

Doštudovať a hneď nabehnúť na dráhu profesionálneho jazdca bolo šťastie. Mať otca, ktorý robil úžasné dosky, bolo šťastie. To, že som bol zameraný sám na seba, že som sa nebál skúšať nové veci, hralo svoju rolu. Ľudia, ktorých som cestou stretol, tiež formovali to, kto som.

Naozaj nemám jeden veľký okamih, len veľa malých. 

“To je na windsurfingu dobrá vec. Môžete spadnúť veľakrát a skúšať to znova. Voda je zhovievavejšia ako väčšina vecí v živote.“ 

Športoví hrdinovia 

Keď som bol mladší, nemal som nijakých športových hrdinov. Bol som sústredený a zameraný na seba a nesledoval žiadne iné športy. Nemal som záujem a nemal som čas. Ale s pribúdajúcim vekom sa mi otvorila myseľ.

Stále nepozerám futbal a zvyčajne si pozriem iba najdôležitejšie momenty väčšiny športov (okrem F1), ale dnes si vážim mnoho profesionálnych športovcov. 

INŠPIRATÍVNE CITÁTY   

„Život je taký, aký si ho vyrobíš.“ A „Správajte sa ku každému, koho stretnete, tak, ako by ste chceli, aby sa správal on k vám.“ A pravdepodobne najlepší, ktorý ma naučil môj otec, keď som bol malý, je: „Necikaj proti vetru.“ 

Životná rovnováha 

Myslím si, že životná rovnováha je pre mňa pravdepodobne trochu iná ako pre väčšinu ľudí, ale je pre mňa mimoriadne dôležitá. Aby som mohol robiť to, čo som robil tak dlho, a na úrovni, akú som chcel dosiahnuť, to si vyžaduje dosť „sebecký“ životný štýl.

Veľkú časť svojho života som strávil na vode, väčšinou som si robil veci sám. Veľkú časť svojho života som tiež strávil na cestách, opäť sám. Mám priateľov, ale pravdepodobne nie tých blízkych, ktorých má väčšina ľudí. Nechodím na pivo s kamošmi. Mám však priateľov a mám ich po celom svete.

Mám rodinu a svoju priateľku a užívam si čas s nimi viac ako kedykoľvek predtým, pretože už toľko necestujem. Medzi prácou a voľným časom mám peknú rovnováhu. Našťastie je veľká časť mojej práce v skutočnosti hra… a môj čas na vode bol vždy prioritou.

Niekedy by môjmu biznisu určite prospelo, keby som zaparkoval za počítačom na viac hodín… ale tak to nechcem. Páči sa mi to, čo robím, a mám to šťastie, že dokážem udržiavať túto rovnováhu medzi podnikaním, rodinou, nezávislosťou a športom tak dlho. 

MOTIVÁCIA  

To, čo ma motivuje ísť každý deň na vodu, je zábava. Prosté a jednoduché. Tiež dobre viem, aké mám šťastie. Dostávam zaplatené za to, o čom iní ľudia snívajú… a môžu to robiť iba vo voľnom čase a na dovolenkách. Viem, že väčšina ľudí to má oveľa ťažšie ako ja. Som za to neskutočne vďačný. Takže nepotrebujem žiadnu motiváciu.  

STRES   

V posledných rokoch prežívam stres najmä v súvislosti s podnikaním a so zodpovednosťou za firmu. Nervy pri súťažení som mal vždy. Neznášal som prehry a ten strach tu bol vždy… aj keď sa súťažilo len „pre zábavu“. Ale stres pre mňa znamená, že mi na tom stále záleží, aj po toľkých rokoch. A to si myslím, že je dobrá vec. 

POD TLAKOM   

Teraz to už nie je také, ako keď som súťažil na najvyššej úrovni. Miloval som tlak. Miloval som, že som v niečom dobrý. Miloval som, že to bola vždy výzva. Darilo sa mi jazdiť a súťažiť v rôznych podmienkach…. silnom vetre, slabom, v daždi, slnku, veľkých vlnách, malých…

Každý môže denne jazdiť na Ho’okipe a stať sa dobrým. Ale byť dobrý aj na Sylte, Scheveningene, kdekoľvek na svete, na wave doske alebo na slalomovej… to je niečo iné. Sústrediť sa a roky súťažiť vždy s novými mladými talentmi. Nikdy ma to neomrzelo. 

SILNÉ STRÁNKY   

Som lojálny a oddaný. Som tiež dosť tvrdohlavý a neznášam prehry. Neznášam prehry oveľa viac, ako ma baví víťazstvo. Našťastie mám nejaké prirodzené vlohy v tých veciach, ktoré robím rád. Vždy som mal dosť dobrú prirodzenú koordináciu a k veciam pristupujem metodicky. 

VÝHRA ALEBO PENIAZE?   

Závisí to od okolností. Prvých niekoľko rokov to bolo iba o víťazstve a trofejach. Peniaze prišli do hry v roku 1981, keď sa tento šport stal profesionálnym. To boli výhry, trocha peňazí a cestovanie po celom svete. Až v roku 1983 sa vytvorením WSMA (World Sailboard Manufacturers Association), z ktorej sa neskôr stala PWA, sa sformovalo profesionálne svetové turné so svetovým rebríčkom pre každú disciplínu.

Vtedy to začalo byť seriózne. Výhra bola pre mňa vždy dôležitá, ale uvedomil som si, že som pre windsurfing nešiel na vysokú, nič iné som nevedel robiť a že táto úžasná kariéra môže trvať možno rok, možno len do nejakého zranenia. Bola to moja práca, živobytie, takže som sa snažil, ako sa dalo. Miera úspechu profesionálneho jazdca je tiež v peniazoch.

A výhra znamenala viac peňazí. Bral som to teda dosť vážne. Našťastie to všetko trvalo ďalší rok, potom ďalší a ďalší… a ja stále jazdím na tejto vlne v nádeji, že vykonám dosť dobrú prácu a budem mať to šťastie, že budem môcť pokračovať. Teraz mám 57. Takže šťastie je na mojej strane už dosť dlho. 

Tréning 

Vôbec nebehám. Keď som býval na pláži v Kailua, párkrát som si bol zabehať. Veľmi zriedka chodím do posilňovne. Doma mám činky, mám svoj TRX, ale 90 % môjho tréningu je na vode. Medzi windsurfingom, kitingom (ktorý už jazdím menej, pre dve dosť veľké zranenia chrbta), surfovaním, SUP, foilom a wingsurfingom už nie je veľa času na tréning. 

Okrem jazdenia pre radosť často testujem alebo fotím nové produkty. Teraz cez pandémiu som bol na vode ešte viac než inokedy. Ale nie je to rutina. Ak nie sú podmienky, nejdem na vodu aj niekoľko dní. 

Ťažké momenty 

Ak mám byť úprimný, nemal som ich veľa. Vlastne mi nič nepríde na myseľ… možno keď sa zamyslím nad zlomeninou panvy alebo nôh, ktoré má na chvíľu odstavili. Ale ako som už povedal skôr, som si istý, že životy väčšiny ľudí sú oveľa ťažšie a náročnejšie ako ten môj.

Nie som typ človeka, ktorý by sa sťažoval. Padnete dole a vstanete späť, oprášite sa a skúsite to znova. To je na windsurfingu dobrá vec. Môžete spadnúť veľakrát a skúšať to znova. Voda je zhovievavejšia ako väčšina vecí v živote. 

---

text: Jan Bříza 

foto: Red Bull Contentpool