1/7

2/7

3/7

4/7

5/7

6/7

7/7

Moje windsurfistické začiatky – Lago di Garda, Taliansko

„Gardu“ mam veľmi rád od prvého momentu, keď som v roku 1988 vystúpil z pekárenskej avie prerobenej na obytné auto na parkovisku v jachtárskom klube Riva del Garda a so spadnutou sánkou pozeral na hory prudko stúpajúce k oblohe rovno z vody. Vtedy som ešte o windsurfingu nevedel vôbec nič. Bol som jachtár. Dlhé roky. A ešte dlho potom. Ale surfy lietajúce okolo mňa na hornej bójke každej rozjazdy na mňa urobili dojem. Odvtedy som bol na Lagu minimálne 25-krát. S windsurfingom ho však spájam až od septembra roku 2001, keď sme sa tam s manželkou vybrali na svadobnú cestu. Na windsurfistický kurz. Áno, žiadne teplé more, žiadne romantické západy slnka za piesočný horizont. Studená voda, vonku 17 stupňov, neoprén o dve čísla väčší a 9/11 k tomu! Začiatok, ako má byť. Odvtedy som windsurfista, jachtár skončil. Lago trvá. Forever…

Najväčšia láska – Kapské Mesto, Juhoafrická republika

Ak si niekto zaslúži byť konzulom JAR na Slovensku, som to určite ja (ten diplomatický pas by sa šikol za tú oduševnenú propagáciu). Boli sme tam s rodinou už 6x a za pár týždňov ideme siedmy. I keď to nie je nejako ohromujúce číslo, ide skôr o dĺžku pobytu. My tam totiž chodíme takmer na celú zimu. Dva až tri mesiace podľa možností. KM milujem pre jeho neopakovateľnú atmosféru, farby, oceán, drsnosť, slobodu a inakosť. Proste láska na prvý pocit. Surfujeme pozdĺž pláží Sunset Beach, Bloubergstrand, Big Bay až po Melkbos. Prázdne, snové a široké pláže. Už len tam stáť a nadýchnuť sa je zážitok. A keď už máme topenia vo vlnách plné zuby, oddychujeme na Rietvlei alebo v lagúne Langebaan. Život je veľmi pohodový a prekvapujúco bezpečný. Aj pre rodiny. Ale pozor, nie je to destinácia pre každého. Musíte byť aspoň trochu trhnutí. A teraz už naozaj ten pas, prosím…

Najkrajšia atmosféra – Alacati, Turecko

Toto je asi najväčšie prekvapenie posledných rokov. Ja a Turecko, no určite! Ani náhodou, povedal som miestnemu rezidentovi Petrovi Z., keď ma volal. Ale on neprestával, tak sme došli. A neľutovali. Stanica, akú nájdete málokde, príjemná zátoka, teplá voda. Ale čo ma zobralo najviac, je centrum mestečka Alacati. Večer sa začína neskoro, ale o to viac naplno. Malebné uličky plné reštaurácií a kaviarní veľmi svojského a musím povedať, že čarovného dizajnu, ostro kontrastujú s lacným promenádovým turistickým imidžom Turecka typu „Hallo my friend, where are you from?“. A ešte k tomu bonus, takmer žiadni turisti. Len lokálni. Alacati je letoviskom pre Izmir. Veľmi štýlovým, proeurópskym, ale stále originálnym. Ďakujem, Peter…

Najlepšia zašiváreň – Tarifa, Španielsko

Čakať celý rok, kým sa vrátime do Kapského Mesta, je príliš dlhý čas. Musí existovať európska alternatíva. Mysleli sme si, že to môže byť Tarifa. Nuž, nie je. Oceán je to ten istý, ale to je asi tak všetko. Voda je podstatne teplejšia (aj keď neviem, kde sa ešte dobrovoľne jazdí v 13° vode tak ako v CT), vlny menšie, vietor znesiteľnejší. Po celkovo šiestich strávených týždňoch na Tarife môžem povedať, že pohoda. A o to tu presne ide. Strašná pohoda. Všade a stále. Dni bežia jeden za druhým, stačia mi šľapky, pokrčené tričko a šortky. Telefón je vypnutý. Deti špinavé a šťastné. Západ slnka za miestny kopec o 21.40 tiež nie je najhorší. A po večeri pozorovať svetla Maroka s nohami na stole a s fľaškou studeného Cruzcampa v ruke stojí za to. A tento rok bonus k tomu. Zatúlal sa k nám malý psík. Už je doma v Bratislave. Volá sa Kajt. Veď ako inak …

Najväčšia odmena – Prasonisi, Rodos

Všetci si niekedy na vode pripádame ako idioti ( teda dúfam, že všetci, a nie som v tom sám ). Nedarí sa a nedarí. Vtedy potrebujem Prasonisi. Tento spot je za odmenu. Keď fúka a nie je tam príliš veľa surfov a v poslednom čase najmä kitov (čiže koniec septembra ), nepoznám príjemnejší flat-water windurfing. Stabilný vietor, teplá voda, rovná hladina (ak chcem, tak aj entry-level wave), kopa času, keďze tam nie je čo robiť.Tam si pripadám ako kráľ. Človek sa musí odmeňovať. Preto treba aspoň raz za čas otočiť technicky 100 % speed jibe na Prasonisi…

Najväčšie sklamanie – El Yaque, Venezuela

Rum, rum a zase rum. A ešte trochu ľadu a limetky. Tri týždne. Viete, že aj 3 týždne na pláži môžu byť nekonečné? Tie hviezdičky na predpovedných serveroch sú za kvalitu drinkov? Asi ťažko, lebo to by tam musela byť veľká NULA, rovnako ako mala byť v kolónke vietor/štatistiky/február! Tri týždne bez čo i len najmenšieho vetríka. To sa na mnohých miestach vo svete dá zvládnuť vcelku v pohode. Ale nie v El Yaque. Ešte aj návšteva miestnych reštaurácií rezultovala do značne dlhého pobytu na toalete a následnej diéty. A po pár dňoch zase dokola. Asi sme mali smolu alebo slabé žalúdky …

Nesplnený sen – Coco Islands, Austrália

Pred rokmi som videl dokument o partii mladých a bezstarostných winsurfistov, ako sa vybrali lietadlom zo severozápadu Austrálie na surfovačku na atol Coco Islands. Dnes už neviem, či ma tak dostala atmosféra miesta, ich jazdecké umenie alebo životný štýl, ktorý reprezentovali a ktorý vzhľadom na svoj vek už ani pri najväčšej snahe proste nedám. Je mi jasné, že pri mojom pracovnom vyťažení, troch deťoch a dvoch psoch sa asi ťažko utrhnem na takýto výlet a čo je dôležitejšie, nikdy tak surfovať na vlnách nebudem. Ale musí to byť úžasný pocit. Bohom zabudnuté miesto, panenská príroda, krásne vlny a vysoké skoky. Každý musí mať svojho jednorožca…